trepali sme sa autom vo večernej špičke do Kocha. Za ideálnych podmienok by sme to z domu zvládli za 15 minút, v ten večer nám to trvalo 50. Ponáhľali sme sa. Už dve noci som mala pravidelné kontrakcie, ktoré cez deň ustávali. Lekárka, ktorá mala viesť pôrod, mi navrhla, že ma vyšetrí. Ak sa dá, hneď. Večera musela počkať. Však sa o hodinu vrátime.
„Chcete zostať, alebo pôjdete ešte domov?“ pýta sa ma po vyšetrení pôrodníčka. Doma je doma, čaká tam večera a dobrá posteľ, pomyslím si, ale ďalšiu prebdenú noc už nezvládnem. Zostávam. Pôrodná asistentka spisuje dokumentáciu a ja zatiaľ volám žene, ktorá ma má v tú noc podržať. Vyjdem na prvé poschodie a už tam čaká – dula. Pokojná, prívetivá, hladná.
„Dáš si hroznový cukor?“ pýta sa ma dula už asi tretíkrát. „Nie, ďakujem, nechcem,“ hovorím krúžiac na fitlopte a v duchu si opäť zanadávam, že som nevzala aspoň jednu z tých štyroch čokolád, čo sa nám vyvaľujú doma v chladničke. Sme hladné a jediná záchrana je hroznový cukor. Ten to nezvláda. Ani ja to nedám, začnem panikáriť. Zasekla som sa na šiestich centimetroch. Už máme za sebou zázračný nápoj, sprchovanie, aj masáže. Skúšame opäť sprchu. Dula hrdinsky drží hlavicu so striekajúcou vodou, zatiaľ čo ja sa malátne opieram o vyhriate kachličky a neúspešne potláčam zívanie, ktoré sa dostaví po každej kontrakcii. Prichádza lekárka. Otváranie nepostupuje, a tak navrhuje vypustenie plodovej vody.
Pôrod stále nepostupuje. Nasleduje oxytocín a epidurálka. Dobrá kombinácia, napadne mi, parádna úľava. „Zbieraj sily,“ hovorí mi dula, „budeš ich potrebovať v záverečnej fáze.“ Opäť cítim sťahy, som nepokojná a do očí sa mi tlačia slzy. Mala by som sa hýbať, ale nevládzem. Chce sa mi spať. Dula ma chytá za ruku a hľadí mi do očí – vážne i láskavo zároveň. „Neplač, ty to zvládneš,“ prízvukuje. „Nezvládnem,“ hovorím rezignovane. „Ale zvládneš,“ trvá na svojom. Neverím, že je o tom presvedčená, ale vyzerá, že to myslí vážne. Pozerám na ňu a zamrzí ma, že ju sklamem. Pôrod sa ťahá už celú noc a ona mi celý čas neúnavne pomáha. Aj jemu – človiečikovi, na ktorého už tak dlho čakám. Prihovára sa mu: „Riško, poď, už ťa tu čakáme.“
Idem domov, oznámim pôrodníčke, keď sa objaví vo dverách. „To sa vám pôjde ťažko s tou hlavičkou medzi nohami,“ odbije ma s úsmevom. Je tu finále. Čakáme na kontrakciu. Tlačím. Raz, dvakrát, trikrát a ešte párkrát. Konečne. Je úžasný! Cítim ho na prsiach. „Tak už tomu veríš? Veríš, že to zvládneš?“ pýta sa ma dula. Hej, verím. Slzy šťastia. Má ich v očiach aj ona. Prežíva ten zázrak života vždy nanovo. Je šesť hodín ráno.
Zostali sme na sále sami a vychutnávame si súkromie – dula, ja a môj malý veľký chlap. Pozorujeme ho, jeho prvú hodinu na svete. Dula zívne, už to nevie potlačiť. Díva sa na mobil a prekvapene dvíha obočie. Asi tu dnes zostane dlhšie. Na ceste do sanatória je ďalšia rodička, ktorá ju chce mať pri sebe. Termín má až o pár dní. Premkne ma pocit viny, že ten pôrod tak dlho trval a „moja“ dula sa nestihne ani najesť. Ona sa usmieva, napriek únave, a kladie mi na srdce, že si mám užívať tento krásny okamih. Má pravdu. Som šťastná, že som ho zažila práve s ňou .
Marína, ktorá vďaka dule porodila spontánne (prvý pôrod bol cisárskym rezom)